“그는 말한다. ‘자아와 세계는 영원하고 열매 맺지 않으며 산봉우리와 기둥처럼 굳건하다. 존재들은 달리고 윤회하며 죽고 다시 태어나지만 그대로 있다. 왜냐하면 나는 열의·노력·수행·부지런함·바른 주의로 마음을 모아 한·두·세·네·다섯·열 번의 수축과 팽창에서 두 삶의 이름·가문·모습·음식·느낌·수명, 죽음과 재생을 기억하기 때문이다.’”
So evamāha: ‘sassato attā ca loko ca vañjho kūṭaṭṭho esikaṭṭhāyiṭṭhito; te ca sattā sandhāvanti saṁsaranti cavanti upapajjanti, atthi tveva sassatisamaṁ. Taṁ kissa hetu? Ahañhi ātappamanvāya padhānamanvāya anuyogamanvāya appamādamanvāya sammāmanasikāramanvāya tathārūpaṁ cetosamādhiṁ phusāmi yathāsamāhite citte anekavihitaṁ pubbenivāsaṁ anussarāmi. Seyyathidaṁ—ekampi saṁvaṭṭavivaṭṭaṁ dvepi saṁvaṭṭavivaṭṭāni tīṇipi saṁvaṭṭavivaṭṭāni cattāripi saṁvaṭṭavivaṭṭāni pañcapi saṁvaṭṭavivaṭṭāni dasapi saṁvaṭṭavivaṭṭāni: “amutrāsiṁ evaṁnāmo evaṅgotto evaṁvaṇṇo evamāhāro evaṁsukhadukkhappaṭisaṁvedī evamāyupariyanto, so tato cuto amutra udapādiṁ; tatrāpāsiṁ evaṁnāmo evaṅgotto evaṁvaṇṇo evamāhāro evaṁsukhadukkhappaṭisaṁvedī evamāyupariyanto, so tato cuto idhūpapanno”ti. Iti sākāraṁ sauddesaṁ anekavihitaṁ pubbenivāsaṁ anussarāmi.
디가 니까야 DN 1 범망경 (Brahmajālasutta)배경
둘째 근거의 수행자는 열 겁까지의 기억을 같은 영원론적 선언에 연결합니다. 영원한 자아·세계와 이동하는 존재들의 대조, 두 비유, 힘씀에서 바른 마음 기울임까지의 다섯 조건과 자세한 기억을 다시 원인으로 듭니다. 기억의 단위만 생에서 우주 주기로 커졌을 뿐, 경험한 범위에서 영원성을 추론하는 논리 구조는 달라지지 않습니다. 둘째 견해는 첫째와 같은 영원 선언을 되풀이하여, 더 큰 숫자가 논리의 빈틈을 메우지는 못함을 보여 줍니다.
묵상
같은 결론을 더 많은 사례로 뒷받침하면 어떤 안도감이 생기나요? 사례가 늘어난 것과 결론의 종류가 달라진 것을 구별해 보면, 지금의 확신은 어떻게 보일까요? 기억 단위가 생에서 우주 수축·팽창으로 커져도 같은 추론이 남는 점이 보이나요?